Príspevky užívateľa

Po vhodení vecá do jazera sa dvihla hmla. Vlci nevideli ani na špičku chvosta, no cítili chlad prenikajúci hlboko do kostí. Zdvihol sa vietor a v mieste jazierka sa vytvoril silný vír. Duše kvílili a nariekali a snažili sa chytať živých i neživých predmetov, len aby sa nemuseli znova vrátiť do ríše mŕtvych.
Všetkosa zbehlo veľmi rýchlo. Vír pomaly nasával všetky duše, ktoré sa k nemu dostali. Pôsobil ako pasca. Maják, ktorý ich svojim svetlom lákal až bolo neskoro a nemohli újsť spod jeho nadvlády. Vzduchom sa niesol smútok a plač, vietor fúkal ako besný až kým do víru nevkĺzla posledná duša. Potom sa dokonca aj mraky na oblohe roztiahlo a vykúklo slniečko. A vlkov oblila po dlhej dobe pocit spokojnosti.

Po vyslovení oných slov sa zdvihla hmla. Vlci nevideli ani na špičku chvosta, no cítili chlad prenikajúci hlboko do kostí. Zdvihol sa vietor a v mieste jazierka sa vytvoril silný vír. Duše kvílili a nariekali a snažili sa chytať živých i neživých predmetov, len aby sa nemuseli znova vrátiť do ríše mŕtvych.
Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. Vír pomaly nasával všetky duše, ktoré sa k nemu dostali. Pôsobil ako pasca. Maják, ktorý ich svojim svetlom lákal až bolo neskoro a nemohli újsť spod jeho nadvlády. Vzduchom sa niesol smútok a plač, vietor fúkal ako besný až kým do víru nevkĺzla posledná duša. Potom sa dokonca aj mraky na oblohe roztiahlo a vykúklo slniečko. A vlkov oblila po dlhej dobe pocit spokojnosti.

Po vyslovení oných slov sa zdvihla hmla. Vlci nevideli ani na špičku chvosta, no cítili chlad prenikajúci hlboko do kostí. Zdvihol sa vietor a v mieste jazierka sa vytvoril silný vír. Duše kvílili a nariekali a snažili sa chytať živých i neživých predmetov, len aby sa nemuseli znova vrátiť do ríše mŕtvych.
Všetkosa zbehlo veľmi rýchlo. Vír pomaly nasával všetky duše, ktoré sa k nemu dostali. Pôsobil ako pasca. Maják, ktorý ich svojim svetlom lákal až bolo neskoro a nemohli újsť spod jeho nadvlády. Vzduchom sa niesol smútok a plač, vietor fúkal ako besný až kým do víru nevkĺzla posledná duša. Potom sa dokonca aj mraky na oblohe roztiahlo a vykúklo slniečko. A vlkov oblila po dlhej dobe pocit spokojnosti.

Všetci vlci naraz upadli do hlbokého spánku. Duše nad nimi nepokojne krúžili a prechádzali nimi jedna radosť, asi pomsta za všetky slová a myšlienky, ktoré im vlci na tomto území adresovali. Nuž nemohli im nijak inak ublížiť. Vlci cítili chlad. Hoci ležali blízko pri sebe, nedokázali sa zahriať, ako by im v žilách miesto teplej krvy prúdil tekutý dusík. Pálila ich od toho mrazu koža. No oni spali a všetko vnímali len akosi zdiaľky. Nedokázali sa plne sústrediť na bolesť, pretože im všetkým sa pomaly začal zjavovať sen.

Utekali najrýchlejšie ako vládali, pravdepodobne pred niekým alebo niečím, čo im bolo v pätách. Nemali čas sa obzerať, no cítili jeho prítomnosť. Na duši sa im robilo ťažko a všetko, na čo dokázali myslieť bol smútok a všetky tragédie, ktoré zažili. Niečo im ale vravelo, že musia bežať ďalej. Niektorí išli z posledných síl, pravdepodobne už ubehli dhlú cestu, no nesmeli zastaviť. Ich cieľom sa zdala byť veľká diera v zemi, nora svorky, v ktorej sa to ozývalo nárekmy a plačom. Vlci tam zastavili a položili na zem nejaké veci, ktoré držali v pyskoch. Vzduchom sa nieslo desivé kvílenie a škripot, až z toho nabiehala husina a tá vec sa približovala. Pred nimi na zemi ležal borovicové šišky, krík Amaryllium officinalis, z ktorého vytekala miazga a tri malé operence. Všetko hodili do otvoru, ako obetu všetkým trpiacim dušiam tam. Teraz im zoszávalo len jedno, veriť, že to pomôže.

Všetci sa zobudili naraz zadýchaný a s nepríjemným pocitom v žalúdku. Duše sa okolo ich rozostúpili, no stále krúžili dookola, ako predátor, ktorý striehne na korisť.

Aj tu sa chceli duchovia prísť pozrieť, ako to chodí medzi živými. No nihilskí mali šťastie. Títo duchovia okrem smutne atmosféri neniesli takmer nič iné. Žiadne prechádzky skrz telá, teda až na jeden výnimočný prípad. Malé šteňa si asi neuvedomilo, že jeho telíčko už nie je to čo bývalo. Celé natešené dobehlo k Matery a snažilo sa na ňu skočiť. Však preletelo skrz ňu a vyšlo na druhej strane vlčice, pričom Matery mohla cítiť neuvariteľný chlad, ktorý prešiel jej telom, dokonca ju až striaslo. Vĺča následne odbehlo späť k svojej duchárskej rodine a pozorovalo, čo sa deje. Kvietky samé od seba začali poletovať a vytrhávať sa zo zeme aj koreňmi. Bolo nepríjemné, hlavne aj sa vám hlina dostala do oka či ucha. A naraz všetko zimzlo ako šibnutím čarovného prútika a kvety padli na zem.

Nie Moses, vôbec to nebolo skvelé. Hlavne nie vtedy, keď sa okolo šteniat zhromaždila skupinka duchov so zlovestným pohľadom. Ak by sa šteňatá zadívali do ich prázdnych očným jamiek, mohli by vidieť isté červenkastné odtiene, no iba na moment. Tieto duše už strácali všetky svoje emócie a menili sa na prízraky, ktorých strava bolo iba jediné - utrpenie. Nuž atmosféra mierne potemnela, akoby dávala prednosť týmto vlkom a ich žiare. Odrazu sa začali triasť porozbíjané hlinené nádoby, ľuďom známe ako kvetináče, hlina sa začala sama od seba zdvíhať zo zeme a všetko malo za cieľ len jedno. Trafiť týchto malých zasranov. Všetko sa rútilo na nich, ešte aj opotrebované záhradné náčinie. Zopár šteniat dokonca aj trafilo. Však zdvihol sa vietor a vlci záhadne zmizli a nechali štenatá dobité a špinavé stáť tam kde predtým.

Nad malinkým vĺčaťom stál obrovský trblietavý vlk. Duch. Skláňal sa k nemu a jeden by mohol povedať, že mu chce ublížiť. Okolie tohto vĺčka bolo totiž pokryté jemnou ľadovou pokrývkou. Tvar by sa dal opísať ako kruh alebo elypsa. Všade inde bola tráva pekne zelená, len tu na tomto mieste sa diali veci. Obaja starší vlci si ho mohli všimnúť. Vlk následne zablikal a zmizol, no doprevádzal ho nepríjmený pocit a strašný škripot, ktorý vlkom trhal uši. A potom bolo ticho.

Všetci vlci naraz upadli do hlbokého spánku. Duše nad nimi nepokojne krúžili a prechádzali nimi jedna radosť, asi pomsta za všetky slová a myšlienky, ktoré im vlci na tomto území adresovali. Nuž nemohli im nijak inak ublížiť. Vlci cítili chlad. Hoci ležali blízko pri sebe, nedokázali sa zahriať, ako by im v žilách miesto teplej krvy prúdil tekutý dusík. Pálila ich od toho mrazu koža. No oni spali a všetko vnímali len akosi zdiaľky. Nedokázali sa plne sústrediť na bolesť, pretože im všetkým sa pomaly začal zjavovať sen.

Utekali najrýchlejšie ako vládali, pravdepodobne pred niekým alebo niečím, čo im bolo v pätách. Nemali čas sa obzerať, no cítili jeho prítomnosť. Na duši sa im robilo ťažko a všetko, na čo dokázali myslieť bol smútok a všetky tragédie, ktoré zažili. Niečo im ale vravelo, že musia bežať ďalej. Niektorí išli z posledných síl, pravdepodobne už ubehli dhlú cestu, no nesmeli zastaviť. Ich cieľom sa zdalo byť obrovské jazero, pre tých ktorý ho ešte nestihli navštíviť, sa mohlo zdať byť nereálne. Jeho voda mala totiž čierny nádych, ako polnočná obloha bez hviezd. Vlci tam zastavili a položili na zem nejaké veci, ktoré držali v pyskoch. Vzduchom sa nieslo desivé kvílenie a škripot, až z toho nabiehala husina a tá vec sa približovala. Pred nimi na zemi ležala mŕtva púštna líška, kopa nočných motýľov a kryštály. Nádherné kryštály žiariace mnohými farbami. Vlci ich pohádzali do vody a ostalo im jedno. Veriť, že to pomôže.

Všetci sa zobudili naraz zadýchaný a s nepríjemným pocitom v žalúdku. Duše sa okolo ich rozostúpili, no stále krúžili dookola, ako predátor, ktorý striehne na korisť.

Tvor to síce nebol. Ale okolo vlkov odrazu prebehli malé strieborné gule pripomínajúce vĺčatá. Hrali tu okolo a na vlkov zatiaľ nebrali ohľad. Však i keď sa nejednalo o nič zlé, z ich prítomnsti sa vzduch ochladil a začalo mierne fúkať, čo vydávalo desivé zvuky. Naraz jedno vĺča preleto ako guľa Wayou, pričom vlčici to mierne zobralo balanc a musela urobiť pár krokov, aby nepadla na zem. Ako ňou prešiel duch, uchvátili ju smutné spomienky a celým jej telom prešiel nečakaný chlad.

Duchovia očividne počuli myšlienky vznešenej Kirottu. A určite sa im nepáčili, kedže sa zhŕkli okolo dvojice. Vzduch okolo nich sa zastavil a dych sa im zrážal pred očami. Jedna sveltá postava ducha bez jeden laby sa zúrivo rozbehla smerom ku Kirottu a keď už sa stalo, že ju zahryzne, prešiel ňou hladko akoby nič. Drhý duch, menšia vlčica sa pustila skrz Doga. Obaja mohli cítiť ako im naskočili zimomriavky a ovalil ich nepríjemný pocit. Náhly chlad obalil ich telo až im to spôsobilo chvíľkovú paralízu. Nič príjemné.

Valetine zostal stáť a ticho sa usmieval na svojho vnuka. Nebolo mu dovolené hovoriť. Duchovia nikdy nekomunikovali so svetom živých a jemu by to zrejme prišlo ľúto, keby mal v sebe nejaké emócie. Jeho postava sa mierne zamihala a objavili sa pri ňom 3 predmety. Ich posvätný harmanček, malú rybku s krídlami a nejakú hubku, Makimu pravdepodobne veľmi povedomú. Valo mávol labou a z rybky ostali len krídla. Následne sa scéna zmenila a okolo Valentina na sformoval obrys jazierka pri tisícročnom strome. Plávali v ňom všetky prísady a duše tam výrili vo vode aj na súši. Z ničoho nič zafúkal vietor a Makimu sa do uší dostal škrípavý hlas, ako keď niekto škriabe pazúrmi po tabuli. ,,Maiores nostri transibunt portam." Valentine následne natiahol labku k Makiho tvári, chcel sa jej dotknúť, no laba prešla skrz panovníka a spôsobila mu riadnu husinu. Akoby ním prešla čepeľ. Duch sa spokojne usmial a rozplinul sa.

Duch ani teraz neprehovoril. Pokojne sa pousmial a poodhalil svoje tajomstvo. Stále bola zima, no ten zlý pocit náhle odpadol, ako šibnutím čarovného prútika. Nu pri vlčici sa objavili 2 predmety. Jeden z nich vyzerá ako samotná hviezda. Žiari oslnivo. Až pri podrobnom skúmaní sa môže odhaliť, že to čo Art vidí, nie je hviezda, ale obyčajná rastlinka. Druhou vecou je drobný živočích. Vlčica mávne labou a odrazu ostanú zo živočícha len krídla. Následne sa scéna zmení a okolo vlčice sa tvorí žiarivý priemet okolia polnočnej studničky. Hladina vody je momentálne taká vysoká, že siaha len asi 10 cm pod okraj. V studničke plávajú všetky tieto prísady. Odrazu zafúka vietor a ozve sa záhrobný hlas. ,,Sit stellae illustrant modo in domum tuam" Hlas za zabodáva do vodkyne ako nôž do čerstvého mäsa. Vlčica naposledy pohliadne na Artemisiu a následne sa rozplinie vo vetre. A teplota o pár stupňov stúpne.

Duch Mayisie naklonil hlavu na bok a premeral si mrtvolnými očami mesiáša kultu. Na tvári sa jej objavil niečo ako úsmev. Šialený, maniacky úsmev. Následne privrela oči a vzduch okolo nej zablikal. Objavili sa veci. Prvá vec bola podobná kryštálu, teda, vyzerala úplne ako kryštál. Druhá vec sa potobala na dlhú, divne poohýnanú paličku, však ako vlčica mávla labou, objavila sa stonka. Odrazu sa scéna okolo Mays zmenila a ona stála na okraji bazénu. Prísady plávali v tej vode a divne sa krútili, zatiaľ čo záhrobný hlas, ozývajúci sa spozna nej hlásal tieto slová. ,Pro Hati, ut ostendam in te relinquo." Vulon z nej naskakovala husia kože a plno iných vecí. Hlas mal totiž podobu, akoby ste zobrali vidličku a začali ňou posúvať po kovovej miske. Maysie pozrela prázdnym pohľadom na Vulon. Bol to odkaz, ktorý mala odovzdať. Pochopí ho mesiáška?

Miesto okolo Artemisie potemnelo. Hviezdy, ak aj bolo vidieť, teraz prekrávali hrubé mračná sťa závesy. Chlad sa jej dostával cez srsť až na citlivú kožu a štípal. Bolo nevýhodou bývať takto na severe. I okolo Art sa zrážal vzduch. Teplota možno klesla i pod nuli, takže všetko pomaly pokrýval ľad. A v tom sa sčista jasna zjavila silueta vlka. Najprv slabá, ledva rozoznateľná. S rastúcou pozornosťou Art ale rástol aj jas tohto, už teraz zreteľného vlka. Pohyboval sa smerom k nej. Vyzeralo to, akoby kráčal cez nerovný terén. Až keď táto silueta zastala bolo viditeľné, že to, po čom kráčala určite nebola zem. Svoj zrak uprela na vodcu prízračných a vánok nesúsi jej meno postrapatil Art ofinu. Sibiri bolo meno prízraku. Opäť sa pohol smerom k k Art, no teraz už nepohyboval labami. S ľahkosťou sa kĺzal vzduchom.

Ako hľadel na oblohu, predsa len bolo vidieť jednu hviezdu. Žiarivú aj cez všetky mračná. Možno si povedal, že je to jeho štastná hviezda, pretože vytrvalo nad ním držala stráž. Nu potom sa stalo niečo nečakané. Začala sa približovať. Pomaly rástla a žiarila čoraz jasnejšie. Samozrejme mladého panovníka mohol ovládnuť strach, no nemusel. Jeho pohľad zostal nalepený na tejto padajúcej hviezde. Nastal čas, že by si mohol niečo priať?
Mohol. A pokiaľ si priať vidieť svojich mŕtvych príbutných, určite by sa mu to splnilo. "Hviezda" sa totiž stále približovala a čím bližšie bola, tým viac sa v nej dalo rozoznať siluetu vlka. Bielu, trblietavú. Čas sa akoby v tej chvíli zastavil. Vzduch okolo Makiho zastal a ešte viac sa ochladilo. Mohol vidieť svoj dych. A potom sa pred ním zjavil on. Bývalý panovník nihilskej monarchie a jeho dedko. Duch Valentine sa trblietal nad zemou a prívetivo na Makiho usmieval.